„Na začiatku októbra sme odpremiérovali v Slováckom divadle v Uherskom Hradišti muzikál, rockovú operu Jesus Christ Superstar.

Okolnosti a peripetie doby nám umožnili zažiť si aspoň sčasti tú pomyselnú kalváriu, o ktorej sme sa rozhodli na javisku hovoriť. Naše skúšanie trvalo viac než rok. S rôznymi zastaveniami, prerušenými tokmi tvorivosti, prišli malé i väčšie pády pod pomyselným krížom na pleciach, radosti konštantne striedali strasti. Neraz som si hovoril, že kde inde si má človek zažiť podobné turbulencie, ak nie pri snahe konfrontovať sa s najväčším príbehom ľudských dejín.

Možnosť pobudnúť v Slováckom divadle je dar, cítite sa tam tak trochu ako v babkinej kuchyni, kde sa ešte kúri drevom v starom dobrom sporáku, noha sa bytostne dotýka hlbokých koreňov, aj keď za oknom vibruje neistá súčasnosť. Ale aj do takej pevnej a nezdolnej energie sa v blízkej minulosti vpíjali všelijaké neistoty.

S miernym odstupom sa mi zdá, že to, čo nás neustále motivovalo a ponúkalo možnosť každú reštrikciu zdolať s nadhľadom a trpezlivosťou, boli práve obsah a téma. Pre mňa bol dotyk s týmto klenotom hudobno-dramatickej tvorby vždy vlastne tichou túžbou. Pamätám si ako včera cestu starým béžovým mercedesom po ešte staršej diaľnici na tisícu reprízu do pražskej Spirály. Preskočím peripetie rovno k pointe, večer sa konal jeden z tých mála zážitkov, keď sa divadlo a sila bezprostrednej chvíle zabodávajú hlboko do srdca.

Legendy Rice a Webber písali svoje emblematické dielo ako dvadsaťroční chlapci. Na jednej strane v nich dozvuk muzikálu Hair inicioval potrebu sebavyjadrenia, na strane druhej ich lákala provokácia spojenia pašiového príbehu s emóciami nabitou rockovou hudbou. A toto pnutie – prenikavý krik neskrotnosti hippies a paradox nespojiteľného – sa v žiadnej ďalšej dekáde z ich diela nevytratilo.

Človek nemusí ani príliš rozumieť hudbe či byť kovaný v evanjeliu, aby bolo zrejmé, že každá doba hľadá a rozpoznáva svoju Golgotu, tak ako každá generácia nanovo pochybuje o očistnej sile odpustenia. V hudbe a slove JCHS je prítomný taký naliehavý apel, taká bolesť a katarzia, až sa chce niekedy kričať. A vždy, keď počujem Could we start again please a uvedomím si kontext, bezpečne sa prepadnem do hlbín a hľadám silu znovu a znovu hádzať z lode rybárske siete. V nádeji, že raz azda… budú plné rýb.

Hudba, ó hudba, pomôžem si slovami Gregora Samsu. Vo všetkých vlastných metamorfózach a obdobiach som práve hudbu považoval za jednu z entít, bez ktorej to skrátka nejde. Je vpletená do môjho príbehu s absolútnou samozrejmosťou. Ak by bolo treba rýchlo odplávať na pustý ostrov (koľkí z nás by to chceli), tak len dúfam, že by sa v batohu našlo miesto na slúchadlá, také tie veľké, ktoré odstrihnú od hluku doby a reality. Preto ma to možno neustále priťahuje k tomu takzvanému hudobnému divadlu.

Skúšanie muzikálu Jesus Christ Superstar v Slováckom divadle bola skúsenosť, ktorá sa vďaka času svojho vzniku, okolnostiam, preskúšavaniu, naťahovaniu, pocitu lásky bez vrcholu nedá prirovnať k ničomu, čo sa dialo predtým. Boli pri mne moje najbližšie opory Eva a Linda, bol pri mne oddaný, v pochybnostiach rastúci súbor, bola pri nás možno sila témy, ktorá nútila k prehodnocovaniu svojich vlastných zlyhaní. Bola pri nás nádej. Bola pri nás potreba vykladať dielo jazykom doby, ktorej sme súčasťou. S rešpektom, ale bez prehnaných obáv, že sa nemá či nedá siahať na kult. Nejako sme si ten náš oltár predstavili a to svoje z nás a za nás sme naň priniesli.

Náročné publikum, vychované silnými predchodcami, nám svojím ohlasom vysiela signál, že sa ho naša inscenácia dotýka. Že komunikuje a nastoľuje otázky. Keď nič iné, tak toto stačí. Neviem si vlastne predstaviť silnejšiu možnosť, ktorou by sme mohli a mali obrátiť pozornosť na náš život a naše pochybnosti.“